Happiness can be found even in the darkest of times, when one only remembers to turn on the light
- Albus Dumbledore.



Farebný...

5. března 2010 v 18:54 | Lilly Asteria Esme Evenová |  Vlastné jednorázovky
Názov: Farebný...
Fandom: Real life
Pár: Marko/Marley (okrajovo)
Venovanie: Dorke mojej jedinej! :)
O poviedke: Je na každom z nás ako si vyfarbíme život. Iba sedemnásť-ročný Marko si to zariadil po svojom!

Farebný...




Nie je pekné...

...vyfarbiť si život? A prežiť ho dúhový, nie jednotvárny a šedý s pachuťou konvencie? Nie je krásne byť iný? Všetci sme iní... malí, veľký, baculatí, chudí, vysokí, nízky, muži, ženy, heterosexuáli, homosexuáli-


Tak som raz premýšľal, ležiac na chrbte, študujúc miesto, kde sa tapety stretávali s plafónom. Kúsok jednej sa nadúval a neúprosne odlupoval. Rozpadala sa, ako všetko v tomto nemotornom podnájme. Rozpadala sa, ako pomaličky môj život po tom, ako som bol vyhodený z domu iba s batohom toho najnutnejšieho a pár stovkami po vačkoch. Bolo to zvláštne, ale bol som aj napriek tomu šťastný. Ako vták, ktorého neúprosne vykopnú zo zlatej klietky.
Dvere v predsieni vrzli a ja som sa lenivo prekotúlil na bok, aby som cez pootvorené dvere dovidel do malej obývačky, kde sa práve ozývali kroky.
,,Marley si to ty?" spýtal som sa s úsmevom, keď som videl ťažké, čierne botasky, ako šľapú po aj tak dosť špinavom koberci.
,,Marko!" ozvalo sa s podtónom sladkej radosti a Marley otvoril dvere. Rozvalil som sa na posteli do provokujúcej polohy, v ktorej sa celé moje telo ponúkalo a počkal. Ťažké kanady zadupali, až zastal tesne pri posteli a začal si vyzliekať tričko.
,,Nie, ja!" zastavil som ho a rýchlo som sa postavil na posteli, hoc som musel trochu nemotorne prešľapovať, lebo som sa bál, že struny pod starým matracom to nevydržia.
Chytil som lem jeho čierneho trička, ktoré tak krásne obopínalo mužskú postavu a vkĺzol pod neho rukami. Hladil som to pevné, vytehličkované brucho a bozkával ho na tvár posiatu strniskom a krk, ktorý sa iba núkal k láskaniu, keď tak nežne zakláňal hlavu. Mal som nad ním moc, konečne som bol vyšší, stojac na tej starej posteli a oddávajúc sa vášni. Alebo to nebola vášeň, iba detská nerozvážnosť, že som miloval o toľko staršieho a krajšieho muža? Moje srdce bilo tak prudko v jeho prítomnosti a po sedemnástich rokoch samoty a rodičovskej tyranie som sa konečne cítil naozaj živý, sám sebou. Smel som žiť svoj vlastný život!
Strhol som ho k sebe na postel. Celou váhou ma priľahol, pretože tak rýchly
útok nečakal. Čosi pod nami zapraskalo, tesne vedľa mňa hrubá pruźina rozrazila matrac a obaja sme sa prepadli na zem.
Chvíľu bolo ticho, než sme obaja spracovali informáciu, čo sa vlastne stalo a potom...
...potom sme sa bezstarostne rozosmiali. On zaboril tvár do môjho krku a smial sa tak, až sa nevládla nadýchnuť a ja som sa snažil vyškriabať z trosiek postele a matracu, ktorý jediný nás uchránil pred bolestivým pádom na polámané latky držiace konštrukciu. Smiech neustával, naše oči sa stretli a na Marleyho tvári sa rozlial uličnícky úsmev: ,,Budeme si musieť zaobstarať novú posteľ!"

Sedel som pred šedivým, špinavým zrkadlom, v prstoch bielu pudrenku. Veľmi pozorne som sledoval svoj odraz na tom chladnom kuse skla, aby som našiel posledné stopy nedokonalosti. Prepúdroval som tvár znova, aby to vyzeralo všetko profesionálne a siahol po čiernej farbe. V poslednej sekunde som si to rozmyslel a zastavil sa. Díval som sa na svoju ruku vysiacu akoby vo vzduchu, zápästie odeté v čiernom voláne a prúžkovanom tričku, na dlhé prsty zašpinené od bielej farby, dlhé nechty, ktoré boli od včerajšej premilovanej noci otlačené na Marleyho chrbáte a stehnách. Miesto čiernej som uchopil do rúk paletu s farbami a opäť sa nahol k zrkadlu. Nacvičeným pohybom som kreslil na zavreté viečko hviezdičku, tento krát však červenou farbou.
Nie je pekné vyfarbiť si život?

Stál som na ulici a díval sa, ako sa klobúk položený predo mnou plný mincami. Ľudia nadšene tlieskali a šepkali si, deti sa smiali, chceli sa so mnou fotiť, ťahali ma za čierne nohavice a obiehali okolo mňa. Na mesto svietilo jarné slniečko a hrialo gaštany, obsypané kvetmi a aj mňa, postaveného mu chrbtom. Predomnou cvakla spúšť a ja
som sa usmial do kamery. Bez slov, iba pohybom som naznačil ďakujem a dve mladé dámy sa pobrali ďalej, živo diskutujúc, ukazujúc popritom na moje pokreslené líca. Obzrel som sa do výlohy neďalekého kníhkupectva a sám seba som obdaril úsmevom. Jedna hviezdička na líci bola červená a druhá zelená, ako jarná tráva, pery oranžové a srdiečka, ktoré som si nakreslil na líca boli jedno modré a druhé fialové. Tak nádherné, aké som vždy chcel. Farebné, dúhové, ako môj svet.
A v kúte, medzi kaviarňou a zmrzlinárňou, za hlúčikom ľudí, čo sa dívali na moje umenie, na moju vášeň, som zahliadol známu tvár mojej matky a otca, ktorý, hoc sa schovával, na tvári mali príjemný úsmev a v očiach obdiv. Dívali sa na svojho syna, ktorý už nebol tak úplne ich a boli po prvý krát pyšný na niečo, čo som urobil.
Mama zastavila malé blonďaté dievčatko, čo bežalo okolo a ružové šatičky sa jej vlnili okolo kolien. Vtisla mu do rúk papierové peniaze, ukazujúc smerom na mňa. Dievčatko sa rozbehlo zasa na opačnú stranu, priamo k môjmu klobúku a zložilo tam bankovky. S úsmevom som sa zohol k nemu a láskyplne ju pohladil po vlasoch. Vtisla mi umazanú, lepkavú pusu od lízatka priamo na líce a usmievala sa. Zdvihol som ju na ruky a zadíval sa smerom, kde stáli moji rodičia. Otec sa už otočil na odchod, no mama tam iba tak stála a naše oči sa stretli. Voľnou rukou som vo vzduchu nakreslil srdiečko, položil si ho na dlaň a fúkol doň. Dievčatko na mojich rukách zatlieskalo a tým upriamilo moju pozornosť na seba. Videl som iba pár dojatých sĺz v kútiku očí mojej mami, než zmizla v dave.
Taký bol môj svet, farebný i keď obyčajný. Každý deň niečím novým, keď som tak stál na ulici a bavil ľudí, ruky vystreté pred seba, naznačujúc, že ma od nich delí obrovský, hrubý múr, snažiac sa preliezť ho, no nikdy sa mi to nedarilo. Bol som proste iný, odlišný od obyčajných ľudí, čo chodili do práce, iný od detí, čo končili v škole v čase, keď som sa ja zobúdzal a chystal na ďalšie veľké predstavenie, hoci iba na ulici. Celý svet bol moje javisko, smel som sa postaviť kdekoľvek, kde by som mal miesto zložiť klobúk a byť videný.
No iný ľudia nedostávali každé ráno sladkú pusu na neodmalované pery, iný ľudia nemohli sedieť iba tak na rozbitej posteli a prepočítavať drobné mince, ktoré vám z vďačnosti niekto nahádzal, pretože ste mu boli sympatický. To som mal dovolené iba ja, v mojom farebnom, dúhovom svete. Bol som mím, no nie čiernobiely... farebný, odlišný, svojský a zamilovaný. Bol som voľný a smel som žiť vo svojom
vlastnom živote, ktorý som vyfarbil vlastnými pastelkami.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Dorka Dorka | Web | 5. března 2010 v 19:19 | Reagovat

Bože, anjelik, ja ťa ľúbim! Normálne slzy na konci, to bolo tak krásne! Veselé, farebné, a...
MÍMOVSKÉ!
Bože, ty vieš, ako milujem svoju prácu! A toto je tiež moja práca... straaašne si ma potešila! Ďakujéééééééém!
CMUK!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama