Happiness can be found even in the darkest of times, when one only remembers to turn on the light
- Albus Dumbledore.



Sleepwalker

29. října 2009 v 1:19 | Lilly Asteria Esme Evenová |  HP-Jednorázovky

A tento svet... Tento svet sa nám rozpadá pod rukami, triešti sa na márne kúsky a my tomu nemôžeme zabrániť. Sme naozaj tak slabý, Siriusi? Alebo sme iba... Láska, sme pokrytci?

-incest, preslash, dlhé, výkec, smutné... no a končiace- veď každý vieme, ako Regulus skončil, no nie?

(Musela som sa vypísať z dnešnej depky...)


Sleepwalker
Venované mojej Siriuske - Mionke


Láska,
píšem ti tieto riadky, tých pár slov zhrnutých do viet a vety do príbehu, aby som ti snáď vysvetlil, alebo sa ospravedlnil...
Dnes si občas rád spomeniem na tie dni, keď sme boli deti. Možno je to preto, lebo v tom čase bolo všetko jednoduché, všetko tak krásne a... hlavne nevinné, že?
Ach, kde ostali časy, keď sme sedeli obaja v tureckom sede v tvojej izbe a skladali puzzle na tom tvojom mäkučkom koberci. Občas, keď som bol už unavený, som si ľahol a pritisol líce k drsným vláknam podomnou. Voňal po tej brečke, čo si tam vylial, keď si raz namiešal mamine prísady do elixírov a tvrdil, že je to ten najmocnejší elixír lásky, aký kedy človek vynašiel. Na moje počudovanie to bola príjemná vôňa. Bylinková, sladká...
Keď si videl, že som unavený brával si ma do náručia. Bol som vždy menší, hoci nás delili necelé dva roky a rád som si hlavu skrýval do tvojho trička, keď si ma niesol ku mne do izby a uložil do postele. Vtedy si pri mne sedával, preberal sa mojimi vlasmi a rozprával mi rozprávky o ježibabách a princeznách. Často si vravel o odvážnych princoch, ktorý vyslobodzujú svoje lásky, kým som nezaspal a potom potichu odchádzal, zatvárajúc za sebou dvere a zhasíňajúc sviečku pri mojej posteli jemným sfúknutím, ktoré pošteklilo aj mňa.
Pravdaže boli aj časy, keď som ťa nenávidel. Ale boli to iba bratské nezhody, také ako bývajú v každej rodine. Ale ja som to vnímal inak a hoci som pred tebou vždy oduto vystrčil bradu a odul líca, keď som osamel moje líca poznamenali tie horúce slzy, ktoré som pre teba prelieval tak často. A hlavne potom, keď si nastúpil do školy. Koľko krát som bol svedkom šarvátok medzi matkou a tebou. A musel som sa dívať, bol som prinútený, lebo ona chcela, aby som sa učil. Aby som pochopil, že ten kto sa previní voči čistej krvi, bude potrestaný. Snáď ma chcela aj trochu vystrašiť, aby som nebol ako ty. Lenže nechápala a ani nemohla chápať, ako som ťa veľmi obdivoval.
V tieto dni si sa na dlhé hodiny zavrel v svojej izbe a ja som iba počul, ako plačeš, ale nemohol som vstúpiť, lebo kúzliť som ešte nevedel a ty si sa zamykal.
Potom prišla ťažká skúška, ktorú sme zázrakom ustáli. Bolo to, keď som nastúpil do školy a dostal sa do slizolinu. A hoci ti moja ignorácia v škole šla veľmi dobre, doma si to neustál a boli sme to opäť my dvaja, sediaci u teba na koberci, ktorý si si nemotorným kúzlom prefarbil na bordovo a bol teraz zvláštne fľakatý, no útulne teplý, ako tvoja náruč, do ktorej si ma opäť brával a chránil pred svetom. Matka ti ma predhadzovala ako vzor dokonalého syna a ty si sa vždy na mňa tajomne usmial a ja som úsmev placho opätoval. Iba my sme vedeli, ako to skutočne býva, keď som sa večer plížil k tebe do izby pod zámienkou, že sa sám bojím. Vliezol som vtedy pod tvoju prikrývku a zaspával vdychujúc tvoju vôňu. Bol si bratom a láskou zároveň. Láskou tak tajnou, až som ju neudržal a povedal ti to. Ten deň... a všetko sa zmenilo.

,,Siriusi?" oslovil som ťa. Zdvihol si hlavu a pousmial sa nad tým prízvukom, ktorý som si osvojil od Severusa. Vedel som, že ho nemáš rád, ale tiež som chcel veriť, že ma za to neodsúdiš.
,,Áno, maličký?" zdvihol si jeden kútik úst. Vždy si ma tak oslovoval, bol som proste príliš nízky a útly.
Všimol som si, že v ruke točíš pero a krčíš sa nad pergamenom, na ktorý si čosi písal. Keď si zachytil môj pohľad, zroloval si pergamen a zastrčil ho do šuflíku. ,,No čo si prosíš?"
,,Smiem tu dnes večer ostať?" spýtal som sa a nervôzne v ruke žmolil lem pyžama. Nespal som u teba už dlhé roky, boli sme predsa už veľký.
Zasmial si sa, srdečne a mávnutím prútika sa dvere za mnou zabuchli. Trochu som nadskočil, keď buchli. ,,No čo s tebou... dlho som nikoho nemal v posteli..." tvojou tvárou preblisol dekadentný úsmev. Začervenal som sa v tvári a vyliezol na tvoju postel. Nadomnou sa rozprestieralo červené baldachýnové nebo a prikrývky boli príjemne teplé a oranžové. Díval som sa na plagáty, ktoré si pripevnil na stenu, na tie s hviezdami, ako aj na tie odvážne-muklovské s nahými dievčatami. A potom ma zaujala jedna fotografia-ty a tvoji priatelia. Posadil som sa, aby som si ju mohol lepšie prehliadnuť, no ty si vhupsol ku mne a posunul ma drzo na okraj.
,,Héj!" protestoval som rozmaznane a ty si sa štekavo rozosmial. Fuňel si mi pri tom do ucha a tvoj teplý dych robil čudné veci. Vtedy ma napadlo, že toto nebol až tak dobrý nápad.
,,Mám rád tvoj smiech," vypálil som zrazu a ty si sa zasekol, akoby ťa vypli. Díval si sa na mňa prekvapene a potom mi vtisol bratský bozk na rozcuchané vlasy ,,A ja mám rád teba!"
Na malú chvíľu ma zahrialo pri srdci a pritúlil som sa k tvojej hrudi. Objal si ma a nechal spokojne vnímať teplo tvojej pokožky. Mal si na sebe iba nohavice a tvoj nahý hrudník sa dvíhal v pravidelných intervaloch. Počul som tvoje srdce...
,,Aj ja ťa mám rád braček," zašveholil som do tvojej pokožky a potlačil zívnutie. Tvoje ruky sa znova preberali mojimi vlasmi, ako keď sme boli malí. Cítil som, ako si zazíval. Toto bola moja jediná šanca.
Vytiahol som sa vyššie a zadíval sa ti do očí. Mal si ich ospalé, tak Blackovské a popritom akési nežnejšie, teplejšie... akoby nasali tú Chrabromilskú dobrotu za tie roky. Usmial si sa a ja som práve v tej chvíli pritisol moje ústa na tie tvoje. Cítil som, ako tebou myklo, no neodtiahol si sa. Obtočil si ruku okolo mojej hrude a pohladil ma po chrbte. ,,Regie..."
,,Ano Siriusi?" Zase ten prízvuk a tak si sa zachichotal do môjho ucha. Postel nám bola úzka a ja som jednu nohu prehodil cez teba, aby mi bolo pohodlnejšie. Nevyzeral si, že by si ma chcel vyhodiť, či snáď vynadať mi a tak som sa uvoľnil v tvojom náručí. Cítil som, ako mi viečka klipkajú, no chcel som vedieť, čo mi na to povieš.
,,Hlavne sa teraz nehýb," zašepkal si mi do ucha a stúlil si sa ku mne. Stále si ma držal, akoby som bol plyšový medveď a zavrel oči. Hladil som ťa po vlasoch, prechádzal po rysoch tvojej tváre, po perách, po hrudi a ty si tichúčko spal. Nakoniec som sa nahol, tak aby som sa za nič na svete od teba neodtiahol a sfúkol sviečku na nočnom stolíku.
Na druhý večer som zasa stál na tvojom prahu s tou istou prosbou a ty si ma s úsmevom privítal v tvojej posteli.,Dovolil si mi vtedy sa k tebe túliť a bozkávať ťa na líca a ramená. A potom si ma stúlil v svojom náručí a obaja sme zaspali. A síce som nechápal prečo mi toto všetko dovolíš, bolo mi to jedno, pretože som mal svojho milujúceho brata. Svojho Siriusa...
Na tretiu noc som prišiel opäť. Sedel si na posteli a nohy pritisnuté k telu. Počul som tú hádku s matkou pred chvíľou a tak som sa nepýtal, zamkol dvere, prisadol si a objal ťa. Nechal si sa ukryť v mojej láske, hladil som ťa po tele, ktoré ťa istotne bolelo ešte z cruciatusu a jemne som ti masíroval zruhnuté svaly. Vyzliekol som ti tričko a uložil ťa vedľa seba do postele a ty si v slzách a bolesti prespal celú noc.
Čakal som, kedy príde deň, keď sa stane čosi, čo tú krehkú harmóniu medzi nami naruší. Keď to už nebude o tej nevinnosti za mojimi činmi. Ten deň prišiel po týždni, ležali sme vedľa seba a ja som nemohol zaspať. Držal som ťa za ruku a ty si mi to dovolil, ako vlastne všetko, čo som doteraz robil. Zaujimalo ma, ako ďaleko dokážeš zajsť zo svojou milosťou pre mladšieho brata, ale neodvážil som sa. Miesto toho som stále na podnebí prevaľoval jednu otázku.
,,Sirius?" oslovil som ťa. Chýbala tam stopa obyklej detskej hravosti a ty si podľa tónu vycítil, že bude zle. Otočil si sa na bok a v tme študoval moju tvár ,,Hmmm?"
,,Prečo to robíš?"
Usmial si sa, ja som to vycítil v tej tme. Tvoj úsmev mal akúsi špecifickosť, lebo som ho cítil aj na míle ďaleko. ,,Ty to robíš..."
,,Ale prečo mi to dovolíš?" naliehal som ďalej. Zohol si sa pery pritisol na moje čelo ,,Dal by som ti všetko, Regie...."
,,Dáš mi seba?" odvážil som sa spýtať a moje líca zaplavila horúčava. Ďakoval som bohu, že sme už predtým zhasli tú sviečku.
,,Máš ma," zašepkal a pokojne si znova ľahol na chrbát. Stále ma držal za ruku a do mojej dlane palcom kreslil ornamenty.
Podoprel som sa na lakťoch a nahol k tvojej tvári. Cítil som, ako si zatajil dych. A ja som sa zrazu sklonil a pritisol ústa na tie tvoje. Otvoril si ich, akoby som ti to poručil a ja som zovrel tvoju spodnú peru v svojich a potiahol k sebe. To isté sa opakovalo na tej hornej a potom som ich jemnučko navlhčil špičkou jazyka. Akoby som sa bál stúpiť dnu. Bolo to ako klopať na nebeskú bránu, no keď sa vám konečne otvori, báť sa vstúpiť. A ty si ma do ničoho nenútil, bol si trpezlivý, dával si sa mi celý, no musel som si ťa vziať sám, keď budem pripravený.
Nakoniec som predsa len svojím jazykom poláskal ten tvoj a tým akoby som mu vdýchol život, keď sa sám roztancoval a ukazoval mi čo a ako. A zaujatý bozkom, ktorým si mi opantával zmysli som si ani nevšimol, že si ma prekotúlil pod seba a teraz si svoje boky tisol k mojim. Všimol som si až tvoje vzrušenie rysujúce sa cez tenkú pyžamu. Usmial si sa do mojich pier a odtiahol ,,Toto si prosíš?"
,,Uhmmm..." zaskučal som, bezmocne.
,,Moc ťa rozmaznávam, vieš o tom?" zašepkal si a jednu ruku natiahol k môjmu stehnu. A v tú noc sme sa prvý krát skutočne pomilovali, aj keď dnes viem, že mysľou si bol inde.
Boli to najkrajšie dni môjho života, aj keď všetko sa malo skončiť už čoskoro. Ako sa stupňovalo moje šťastie a ja som sa ako v mrákotách premával po dome, stále sa usmievajúc, tak sa stupňovali aj tvoje hádky s matkou. Často som ťa prichytil, ako posielaš sovu, alebo píšeš dopisy a podivne sa popritom usmievaš. Vtedy si bol dušou inde, no aj tak si mi dával svoje bratské objatia a náručie plné vášne.
A vtedy som už snáď vedel, že sa blíži koniec a tvrdý pád do reality.
Jeden večer som ťa pristihol baliť. Bolo to tak v polovici prázdnin a ty si sa premával po izbe polonahý, pripravený na spánok a do kufra si ukladal posledné učebnice a vypratý habit.
,,Ty niekam cestuješ?" preľakol som sa. Zdvihol si zrak a chvíľu si v očiach mal čosi nevýslovne tvrdé a strašidelné. Ale iba chvíľu, kým sa do nich vliala opäť tá nežnosť a sladkosť tebe vlastná ,,Áno Regie, idem preč..."
,,Ale, prečo?!" zastenal som. ,,Nie je ti snáď so mnou dobre?"
Usmial si sa, tak, ako sa matka usmieva na nechápajúce dieťa ,,Je, ale vieš... mama!"
Uhol som pohľadom, och áno, mama... ja som na ňu už zabudol, zatemnil si mi mozog.
Snáď si videl, aký som sklamaný, pretože si ku mne pristúpil a vzal ma do náručia ako malé dieťa. Skrýval si ma pred svetom a položil na našu posteľ, kde si ma posledný krát zdĺhavo a nežne pomiloval. A druhé ráno, keď som sa zobudil príjemne vyčerpaný a trochu rozlámaný, tak kufor nestál už na prostriedku izby, aj sova chýbala a miesto vedľa mňa bolo chladné a prázdne. Plakal som vtedy, dlho... A potom zišiel dole na raňajky a našiel mamu páliť na rodokmene tvoje meno s výrazom absolútnej spokojnosti.
Odvtedy chodím ako bez duše a neviem nájsť pokoj. Matka vraví, že som námesačný a vraj v noci blúdim po dome. Čosi na tom bude, lebo sa akosi často budím inde, než zaspávam. Najčastejšie v tvojej izbe, v našej začarovanej posteli plnej rozprávok z detstva a pachu nášho milovania, alebo pred dverami, schúlený na koberci, akoby som ťa čakal, kedy sa vrátiš. Je to patetické a strašidelné, zobúdzať sa do nového dňa na miestach, ktoré mi ťa pripomínajú. Našiel som minule tvoju chrabromislkú šálu pod posteľou. Matka ju chcela vyhodiť, ale ja som ju uchránil. Možno by si ju chcel späť?
Hmm, asi nie...
Cítim sa zvláštne, keď píšem tento list. Je to, akoby som to znova prežíval, akoby som opäť skladal puzzle našich životov. Ale tie sú už dávno opäť rozbité, ako náš svet.

A tento svet... Tento svet sa nám rozpadá pod rukami, triešti sa na márne kúsky a my tomu nemôžeme zabrániť. Sme naozaj tak slabý, Siriusi? Alebo sme iba... Láska, sme pokrytci?
Ty by si mal byť chrabromilčan, nemal by si sa báť prekážok. Máš byť odvážny! Alebo si ma snáď nemiloval? Asi nie... A ja som zasa slizolin, vždy dostanem to, čo chcem. Teraz sa však cítim bezmocne, nemám žiadne eso v rukáve. Je to čudné, však?
Asi ma neprídeš zachrániť, pred touto nočnou morou, ako keď sme boli mali. A netvár sa, že nevieš o čom vravím, dobre vieš na čo ma Severus nahovoril. Ale ja zrazu viem, že to nechcem. Nechápem, ako som mohol byť tak hlúpy... Nechcem zlo, chcem teba.
Snáď ma nenecháš navždy chodiť námesačne po byte, verím, že ma raz vytrhneš z toho zlého sna.
A kým sa opäť stretneme, tak zbohom...
-S (bratskou) láskou tvoj Regulus.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 ywen-bwa ywen-bwa | 29. října 2009 v 7:41 | Reagovat

zaujimave...smutne pekne

2 Fanny Fanny | 29. října 2009 v 9:27 | Reagovat

ach jaj... krásne to bolo :) síce smutné, ale ja mám melancholické veci rada a toto mi dosť niečo pripomenulo... dobrá práca, Lilly :)

3 Mia Mia | 29. října 2009 v 12:18 | Reagovat

Lill... zlatko moje ty si úžasná.... vieš že toto pôsobí ako balzam na moje nervy po... včerajšku... :)je to jednoducho nádherné, vidím za tým toľko skrytých myšlienok... :) dodáva mi to odvahu... :) Ďakujem...

4 Andromeda Andromeda | Web | 29. října 2009 v 15:23 | Reagovat

Pekné :)

5 wera wera | 1. listopadu 2009 v 20:17 | Reagovat

namiesto ucenia sa na zajtrajsiu pisomku sedim tu a citam si to aspon 5.raz...wzdy nakonci nechyba samozrejme slzicka...bolo to naaaaaaaadherneeee

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama