Happiness can be found even in the darkest of times, when one only remembers to turn on the light
- Albus Dumbledore.



Nad Londýnom hviezdy nevidno

20. srpna 2009 v 15:52 | Lilly Asteria Esme Evenová |  HP-Jednorázovky
Zdá sa vám ten názov článku povedomí? Áno... Asi ste ho čítali u mňa na Fcbooku v trošinku pozmenenej forme. Je fakt, že nad Bratislavou hviezdy nevidno. A nad Londýnom už vôbec nie, čo si pamätám. Je však miesto, kde môžete nerušene snívať. Čo sa však stane, keď toto bezpečné miesto opustíte?
SB/RL, fluff, slash, alebo skôr preslash a smutné!

Nad Londýnom hviezdy nevidno
Venované...


Noc sa prehupla do svojej druhej polovice. Svitanie bolo ešte ďaleko, no slnko zapadlo už pred mnohými hodinami. Sedeli sme na chladnej zemi Rokfortských pozemkov, ale nám zima nebola. Objímali sme jeden druhého a hriali sa svojimi fantáziami. Sedel si vyrovnane, nohy skrížené pri kotníkoch a díval sa do neba. Ja som sa ti opieral o hruď a vdychoval vôňu tvojej pokožky.
Náš posledný rok a jedna z tých vzácnych, ukradnutých chvíľ, keď sme smeli byť spolu sami. Bolo nám krásne.
Zrazu si bez rozmyslu zdvihol ruku a ukázal obviňujúco na oblohu. Tvoje pery sa priblížili k môjmu uchu: ,,Vidíš tú hviezdu, Remy? Tá je moja!" vydýchol si.
Uškrnul som sa, lebo si očividne nemal potuchy, kde tá tvoja bájna psia hviezda vlastne je. V tom sa však hviezda, na ktorú si ukazoval ty zachvela, akoby práve skonávala vo veľkých bolestiach, najprv stúpla vyššie na nebesia a potom klesla v mojich očiach. Ako som mal vtedy tušiť, že predpovedá tvoju ďalšiu cestu? Mysľou mi blyslo jediné a to prianie. Želal som si, aby si ma konečne pobozkal.
Hviezda zapadla a ty si sa na mňa s úsmevom otočil. Opätoval som ti ho, ty si chytil moju tvár do tvojich horúcich dlaní a naozaj ma pobozkal. Už to nebolo iba nevinné obtretie úst o ústa, ani mazľavý bozk na líce, či to cmuknutie, ktoré si vždy predvádzal, keď si chcel dať najavo, že ma már rád. Tentokrát si bozkával moje pery precízne a s láskou. A mne zrazu bolo veľmi horúco.
~*~
Prešlo snáď tisícročie (aspoň ja som sa cítil starý najmenej na tisíc rokov), než som opäť videl padať hviezdu. Tentokrát to však vôbec nebola šťastná udalosť.
Díval som sa, ako tvoje telo prepadalo cez záves a v tvojich očiach sa mihol záblesk pochopenia. Chápal si život, rekapituloval sa v tvojej hlave? To som nevedel. V hlave som mal pusto, hoci som tušil, že by som si mal čosi priať. Veď padala predsa hviezda, nie?
Precitol som až vo chvíli, keď si mi venoval posledný, oddaný pohľad a tvoje telo prepadlo do saténovej náruče smrti. Lenže už bolo neskoro a moja psia hviezda zapadla.
Preto tu dnes sedím, na terase utešeného rodinného domčeka, vnútri mi plače syn a ja nemôžem odtrhnúť zrak z našej ulice. Oslepujú ma pouličné lampy a rušia tak kľud a anonymitu, akú sme mali vtedy v Rokforte, keď sme sa odhodlali stráviť noc pod hviezdami v spoločnom objatí. Ja mám iba priehrštie nesplnených prianí a svoj smútok. Lenže tie priania už nikdy nik nesplní, lebo som sa dávno naučil jednu krutú pravdu. Nad Londýnom hviezdy nevidno.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 wera wera | 20. srpna 2009 v 19:41 | Reagovat

bolo thaaaaak kraaasne ze ssa to d komentof ani napisat neda...zawer:slzicka wysla :-D
prenaaaadherne napsane a welmo sa mi lubil i ten zaciatok :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama