Happiness can be found even in the darkest of times, when one only remembers to turn on the light
- Albus Dumbledore.



Keď sme boli malí

19. února 2009 v 20:42 | Lilly Asteria Esme Evenová |  HP-Jednorázovky

Opäť raz trocha Twincestu, trošku 15+ a malilinko spomienok...
Venujem Frustrated Soul, alias Kleo. Prepáč, že som dneska nemohla :)
PS: Za beta-read opäť ďakujem Qtinke.

Keď sme boli malí




Dotyky, bozky, láskanie, hľadanie, kúsanie a vzdychy... vzdychy, ktoré sa niesli tichunkou izbou. Nežné slovíčka, pár výkrikov a potom... ,,FRED!"
,,Psst..." ústa sa obtreli o jeho líce ako pierko. Fred posledný krát prirazil, posledná kvapka potu, jeden vzdych a nechty v bielom mäse...
Tiché oddychovanie. Iba kvapky potu padali nehlučne na prikrývky.
,,Aj tak ťa milujem..."
Fred sa iba zvonivo zasmial a zvalil sa vedľa neho. Vlásky sa mu rozprestreli na spotenej tvári a tvorili pavučinové obrazce. George sa k nemu pritiahol a jemne ich odhrnul z bledučkej tváre, usmieval sa.
,,Spravil som ti modrinu!"
,,Ja viem..." George provokatívne prešiel prstami po svojich bokoch, kde ešte stále ostávali preliačinky po Fredovych prstoch.
,,Nerob!"
,,Čo...?"zatiahol George a pritiahol sa k bratovi. Ukradol jeden rýchly bozk z jeho pier. A celý ten kolobeh sa začal nanovo. Pery mapujúce tvár, krk, hruď...

Prebudil sa, jeho čelo zdobil pot ako smietka drahých kameňov lesknúcich sa v tmavej noci. Prebudil sa do tmavej izby, nočného svätého pokoja a díval sa veľkými modrými vystrašenými očami do šera izby. Zasa tie sny. Budú ho prenasledovať naveky?
Odpoveď poznal... ale mohol za to? Zhrešil snáď? NIE!
Vedel, že klame. Vždy klamal. Nezhrešíš skutom ani mysľou...
Opäť sa položil do paplónov a jeho ruka pomaly putovala k lemu nohavíc. Keď má odísť do pekla, tak nech za to naozaj môže.

Keď boli Fred a George malý, mama ich brávala do kostola. Ukazovala im obrazy svätých, múdro vravievala o Bohu a učila ich modliť sa. Neskôr ich posadila na sväté omše a posielala na spovede. Bratia sa vždy spoločne spovedali iba z dvoch hriechov: klamal som a nectil som matku i otca. A keď vychádzali z kostola, ruka uložená v ruke, nevedomí si svojho tretieho hriechu, cítila sa zrazu ľahší, možno až príliš.
Neskôr, o pár rokov keď obaja vyrástli zo svojich hriechov a prišli ďalšie, už George nechytal Fredovu ruku s takým úsmevom, ba nedokázal sa ho ani dotknúť. Iba obaja kráčali vedľa seba, hlava sklonená dole a rozmýšľali o svojich hriechoch, pričom jeden mali obaja spoločný...

Díval sa do tmy, ruku na polceste k svojmu cieľu a rozmýšľal. Nechal oči pomaličky privyknúť na tmu, jeho dúhovky stratené pri spomienkach na detstvo a pery skrivené do bolestivého kŕču, ktoré predstava jeho detského ja vyvolala. Odvrátil sa, tvár skrývajúc do prikrývok, ruku zasunúc pod vankúš, akoby ju chcel skryť. Nie ľudia, nedívajte sa na tú ruku!
,,Dvojčiatko, stalo sa niečo?"

Keď boli Fred a Georeg malý, mama im vždy vravievala, že si nájdu krásne manželky a budú mať veľa detí. Jej oči sa pri tom rozprávaní naplnili plytkými slzami, ktoré mami ronia pri fantazírovaní o budúcnosti svojich detí. Fred a Georeg sa potom spolu hrávali na mamičku a otecka, pravidelne sa striedajúc v úlohách, aby si predstavili ako to bude. Ginny kradli bábiky - ich deti a tiež kočiarik, keď ich spolu kočíkovali tajne okolo domu, držiac sa za ruky, neuvedomujúc si svoju chybu.
Neskôr, keď obaja vyrástli sedávali na posteli spoločne ohovárajúc dievčatá a dohodujúc sa, ktorú z nich kto zbalí. Keďže mali rovnaký vkus, nemohli dovoliť, aby sa pohádali o dievča. George vždy klopil zrak k podlahe, presne študujúc žilkovitý vzor dreva, ktorý po rokoch poznal naspamäť a galantne Fredovi uvoľňoval dievčatá, po ktorých jeho brat tak hrozne túžil.

Rozmýšľal, ako sa z toho vyvliecť. Čo keby sa tváril, že spí? Asi by to nepomohlo. Mlčať? Odpovedať mu?
,,George?" Matrac na jeho posteli sa jemne zhúpol. George otočil hlavu a stretol sa s modrým pohľadom, akoby sa díval do zrkadla.
,,Je ti niečo?"
,,Nie, iba nemôžem spať."
Fred sa usmial a priľahol si k bratovi do postele, ukrývajúc ho v svojom náručí.

Keď boli Fred a George malí, George sa bál tmy. Vtedy vždy Fred zliezol zo svojej postele, precupital bosými nôžkami cez izbu a vliezol k Georgovi pod prikrývku. Keď sa George schúlil v jeho náručí, tma zrazu nebola tak ostrá a cez jej clonu dokázal vidieť dostatočne, aby rozoznal Fredove modré očká.
Neskôr, keď tma už nebývala tak hustá v ich dome v Šikmej uličke, pretože pouličná lampa svietila priamo do ich okna, George už nemal dôvod sťažovať sa na tmu a tak Fred spával na svojej posteli. Skončili sa dlhé nočné rozhovory, kradnutie prikrývky a aj šteklenie. Ostal iba nočný pokoj, ktorý obom trochu vadil.

,,Lepšie?" spýtal sa Fred, ktorý zvieral svojho brata okolo pása, tvár skrytú v jeho vlasoch. George neznateľne prikývol, keď ho horúci dych poláskal pri uchu. Jeho hrdlo sa stiahlo, sny sa mu vrátili. Tento krát v dosť živej forme.
Fred sa k nemu pritisol, spokojne položil hlavu na jeho rameno a sníval. Sníval o tých časoch, keď boli malí a všetko bolo jednoduchšie...

Keď boli Fred a George malí, Fred si nalakoval nechty na červeno lakom svojej sestry a vyhlásil, že je dievča. Vzápätí sa spýtal Georga, či by s ním nechcel chodiť, že on/a potrebuje nejakého muža, ktorý by ju ochránil. George prijal.
Neskôr dvojčatá zo svojich hier vyrástli, ostali im iba spomienky. Po dome sa nepovaľovali zabudnuté laky ich sestry, nemohli si požičiavať ani jej šaty a už vôbec topánky, do ktorých George Freda tak rád obúval. Svet sa stal nudnejším a červený rúž, ktorý si kedysi Fred potajomky kúpil kvôli Georgovi ostal ležať v šuplíku.

Fred zrazu zdvihol hlavu a prerušil tak melódiu Georgovho srdca a jeho pokojného dychu. Díval sa z odstupom pár centimetrov na tvár svojho brata a usmieval sa.
,,Čo je tu vtipné?"
Dvojča svojmu bratovi neodpovedalo, iba sa kútiky úst zdvihli ešte o pár milimetrov. ,,Keď sme boli malí, sľúbil si mi, že si ma vezmeš!"
,,Boli sme malí, Fred!" pripomenul mu trpko a odvrátil tvár. Musel pripustiť, že myslel na to isté.
Fred chytil jeho bradu medzi prsty a otočil ho späť na seba. Prepaľoval ho hravým pohľadom ,,Ale bol to sľub..."
,,O čo ti ide?!"
Usmial sa. Pár prameňov sa mu uvoľnilo a skĺzlo po obryse tváre, akoby chceli vytvoriť clonu tej pouličnej lampe, ktorá ich zvedavo pozorovala. Fred sa nahol. ,,Vezmeš si ma?"
,,Šibe ti?!" vyprsklo dvojča naštvane a odtiahlo sa od brata. Díval sa naňho vystrašenými očami, ako laň...
Ale keď boli Fred a George malý, Fred sa nikdy nenechal odbiť... a tak aj dnes chytil svojho brata okolo pása a opäť ho uväznil pod svojím telom. Georg sa ani neodvážil nadýchnuť. Iba sníval z otvorenými očami... a jemné pery sa rozbehli od jeho úst po svojej púti až k hrudi a ďalej, kým nenašli vysnívaný cieľ.


Keď boli Fred a George malí, radi fantazírovali. Vymýšľali si príbehy o tom, že budú navždy nerozluční a spolu. Predstavovali si, že si založia veľkú rodinu, budú mať psa a mačku, veľký dom a svoj podnik.
Neskôr, keď obe dvojčatá vyrástli, si svoje sny pomaličky plnili. A dnes prišla tá noc, keď nastane zlom a ich parabola sa prehupne smerom nadol, keď budú klesať až k úplnému dnu...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Frustrated Soul Frustrated Soul | Web | 19. února 2009 v 22:36 | Reagovat

:-*

Love you...

Krásne... rozkošné... Zlatučké...

Dala by som ti za toto pusu, keby si bola pri mne.

Ďakujem za venovanie, ďakujem, že si to napísala.. Neuveriteľne si mi dvihla náladu... Kujém :)

2 Qtinka-Cullen Qtinka-Cullen | Web | 20. února 2009 v 12:09 | Reagovat

bolo to pekné, len tie tvoje preklepy mi liezli hore krkom :D:D:D ale páčilo sami , ako si stále začínala tým: "Keď boli Fred a George malí, ..."  a ja som ti tam v tom MALÍ stále opravovala Y na I :D ale fakt, ozaj podarené :)

3 Andromeda Andromeda | Web | 20. února 2009 v 16:58 | Reagovat

Ach krása...dvojčatá, bozky a...skrátka úplne moje naj! Slasť a...rozkoš! :D Poviem ti len ,,Wau", lebo zas nenachádzam slov :) Krásne :)

4 mishelka mishelka | 20. února 2009 v 18:51 | Reagovat

jejda ty to vzdy tak strasne deprimujuco zakoncis :o((((.....nemozes niekedy napisat tento par akoze z minulosti???.....ziadne umrtie....ziadny nestasny koniec???.......alebo si to uprav tak ze fred nikdy nezomrel!!!!.....lebo u mna to tak je ....pre mna je stale zivi....a taketo poviedky mi to len kazia :o(((.....ale tak budem sa robit ze ta posledna veta tam neni :D.....a teraz je ta poviedka pekna.....nemzem povedat krasna dokonala .......ale pekna...to preto ze ja tento par moc nemusim...ale inak sa mi pacila :D

5 Lostt Lostt | Web | 20. února 2009 v 19:08 | Reagovat

Wow, uzas. Mozno som masochistka, ale ja proste taketo konce milujem. Klaniam sa, klaniam sa, klaniam sa. Uzasne.

6 Smash Smash | Web | 14. září 2009 v 19:45 | Reagovat

Milujem, milujem tento pár :) Poviedka je skvelá, mrzí ma len ten tragický koniec :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama