Happiness can be found even in the darkest of times, when one only remembers to turn on the light
- Albus Dumbledore.



Butterfly

27. prosince 2008 v 23:10 | Lilly Asteria Esme Evenová |  HP-Jednorázovky

Ďakujem Ivke za dnešný deň, hojdačky a pár úsmevov.... Toto je pre teba ,)




Come my lady,
come come my lady.
you're my butterfly.
Sugar baby!

Butterfly

Albus Potter žil odmalička -tak ako jeho rodičia a rovnako súrodenci- naplno a rýchlo. Napredoval, vynikal, snažil sa, aby si obdiv ostatných zaslúžil. Nezastavil sa, aby na chvíľu privrel viečka a nechal sa láskať jesenným vetrom. Nikdy, keď kráčal po ulici, nezdvihol hlavu a nepozrel sa na malú chvíľu na hviezdy. Vždy išiel dopredu a rýchlo, pretože rozprávky jeho otca ho od malička učili, že život je príliš krátky. Hrôzostrašné príbehy, ktoré počúval o časoch vojny ho nútili uvedomiť si, že aj keď je mladý, neostáva mu veľa času. Zabúdal však celý čas na to podstatné. Na to, čo zachránilo celý svet, ktorý teraz poznal.

Zhúpol sa. A vyššie... Ešte!
Privrel viečka.
Chladný vzduch ho štípal na lícach, vietor mu zatrepotal mihalnicami a pohrával sa s vlasami. Ako malý anjel .
Odvrátil tvár a ponoril sa do zápiskov.
Jeho prácu preťal detský smiech.
Pozrel opäť tým smerom, zrak pevne zakotvený na chlapcovy v jeho veku, ktorý sa zniesol z húpačky a z ľahkosťou motýľa pristál na zemi pred ním. ,,Ahoj!"
,,Čau," prehodil chladne a ponoril sa opäť do svojej domácej úlohy. Chlapec mu zakryl papier rukou ,,Načo to robíš, máš ešte celý víkend?!"
,,Chcem to mať hotové!" odpovedal prosto. Chlapec sa usmial ,,Prečo?"
,,Proste chcem!"
,,Albus, poď sa hrať!" zaškemral ako malé dieťa a potiahol ho za ruku. Albus sa mu chladne vytrhol ,,Učím sa!"

Opäť na tých istých húpačkách, o dvadsať rokov neskôr tam sedel Albus. Sedel na chladnom dreve, húpačka pod jeho váhou vŕzgala, ako sa jemne pohupoval zo strany na stranu a popritom topánkou brázdil po zemy a kreslil obrazce.
,,Ahoj..."
Ani nemusel zdvihnúť hlavu zo zladovatelej zeme. Iba si vzdychol a zhúpol sa viac, nohy sa odlepili od zeme a on vyletel do oblakov. Nepozrel však naňho.
,,Čo sa to s nami stalo, Al?"
Mal mu odpovedať? Možno áno. Mlčal, zaryto mlčal, hlavu odvrátenú k horizontu. Cítil vietor, ktorý mu prehrabol jeho aj tak neposlušné vlasy. Privrel viečka, no tie prekliate hviezdy aj tak videl. Prvý krát v živote mu žiarili do očí tak jasne, akoby sa pretekali, ktorú si všimne skôr. Videl ich všetky.
A tak isto aj iskierky v jeho očiach, keď sa konečne pozrel na zem. Nikdy si nevšimol, že tam sú?
,,Čo sa stalo s nami? Čo sa to stalo somnou? Prečo zrazu..."
,,Zostrarli sme!" prerušil ho ostro, možno príliš. Zoskočil z húpačky a zacítil ten krásny pocit, keď lietate. Ako motýľ. Už chápal, prečo on tak miloval húpačky.
Pristúpil k nemu a zadíval sa mu do očí. Albus si prial odvrátiť hlavu, no nedokázal to.
,,Myslíš, že sme už na hojdanie starý?"
,,Asi áno."
,,A na pozorovanie hviezd?"
,,Áno..."
,,A čo tak na lásku?"
Tu Al zaváhal a zadíval sa do zeme. ,,Máš dvadsaťsedem rokov, možno by bolo na čase najsť si ženu a usadiť sa!"
,,Nehovorím o manželstve. Tú mi nasadili na plecia aj z menom Malfoya... Myslel som lásku. Takú tú bláznivú a detskú, akú som nikdy nezažil!"
,,Si Malfoy, Scorpius..." pripomenul mu Albus trpko. Prikývol, no stále sa naňho díval. ,,Som Malfoy, ale som aj chrabromilčan..."
,,Si blázon!"
,,Som..."
Ozval sa ľahký povzdych a žďuchnutie, keď sa Al posadil späť na húpačku a odrazil sa od zeme.
Ľahké vŕzganie a šuchot vetru v jesennom lístí boli jediné vyrieknuté slová. Krv v jeho žilách sa zrazu spenila adrenalínom, keď vyletel do vzduchu. Bol to dokonalý pocit, ako keď rozpínate motýlie krídla a chystáte na na let. Už chápal svojho otca a jeho posadnutosť lietaním, chápal Scorpiusa.
Hojdačka a jej malé čaro mu otvorila pohľad do sveta detajlov a maličkostí. Všímal si, že hviezdy sú jasné a smejú sa naňho, všímal si, že vietor nepíska, ale jeho pieseň je uspávankou pre krajinu pripravujúcu sa na zimu, všimol si, že Scorpiusov smiech znie, ako cenganie striebornej zvonkohry.
,,Čo je také vtipné?"
,,Povedal si, že sme starý na hojdanie..."
,,Povedal si, že si Malfoy a si chrabromilčan!"
,,Natárali sme už toľko hlúpostí..." vzdychol si a posadil sa na hojdačku vedľa neho.
Al sa pousmial, keď sa Scorpius po toľkých rokoch rozhúpal a privrel tak čarovne viečka, ako to robieval pred rokmi, keď jeho tvár bičoval vietor práve na tomto mieste.
,,Aj tak si myslím, že sme príliš starý..." zašepkal, zošuchol sa z hojdačky a kráčal oproti vetru. Za sebou ešte chvíľu počul vŕzganie hojdačky, ktoré sa pomaly zastavovalo, až úplne ustalo. Neotočil sa však, lebo Scorpiusov pohľad by ho príliš bolel.
Bolo to, akoby otvoril dlaň a toho krehkého motýľa, ktorého toľké roky zvieral, pustil na slobodu, žiť svoj vlastný život.

Sedel na rozpadnutých hojdačkách zničených časom. Teplý letný vánok mu hľadil tvár, no on ho opäť nevnímal a bol zahĺbený do starej knihy.
V poslednom čase sem chodil často. Spomínať.
Jeho život bol stále taký monotónny, že iba spomienky ho držali na nohách.
Na okraj knihy sa posadil malý motýľ a on na malú chvíľu zdvihol hlavu, aby sa naňho zadíval. Neprikladal mu veľkú váhu. Skoro ho ignoroval. Keď vtom sa malý motýľ vydal po liste jeho knihy dole a zatienil mu písmenká. Prezrel si jeho krídla maslovej farby a ich orámovanie, ktoré bolo búrkovo-modré a nádherné.
Spomienky...
,,Myslel som si, že ťa tu najdem..." zaznelo mu pri uchu. Ucítil, ako mu ktosi vtisol bozk do šedivých vlasov.
,,Hľadal si ma?"
,,Celé roky... lenže ty si sa rozhodol odísť!"
,,Museli sme sa pohnúť ďalej. Vyrástli sme..."
,,Ale..."
,,Sme už príliš starý, Scorpi!"
Scorpius si iba vzdychol a vtisol mu ešte jeden ľahký bozk do prešedivelých vlasov. ,,Celé tie roky si si nedokázal všimnúť tie malé znamenia, ktoré som k tebe vysielal. Celé tie roky si si nedokázal uvedomiť, že svet stojí na tých malých detajloch, že je mi s tebou krásne, že nechcem, aby si odišiel, že každý tvoj dotyk ma rozochvel. Príliš si sa díval do budúcna, aby si vnímal prítomnosť a fakt, že každý malý detajl ťa vedie kumne..."
Albus konečne zdvihol hlavu a díval sa do búrkových očí malého motýľa, ktorý teraz pred ním stál.
Všimol si iskričky v jeho očiach, stále tak isto zamilované ako pred rokmi.
Natiahol ruku a opäť ho zovrel v dlaniach tak pevne, aby už nikdy nemohol uniknúť.

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Andromeda Andromeda | Web | 27. prosince 2008 v 23:37 | Reagovat

Ach...

No dobre, rozumný komentár odomňa nedostaneš, skrátka som trochu mimo...už len z toho, že sú v tejto poviedke hojdačky, na ktoré chodím vždy ked zvýši čas...

Krásna poviedka. Nádherné metafori. Užasne prepracované.

Smutné, krásne a silné...

Cítila som sa, ako keby som bola pri tom, ked si opisovala ako sa hojdajú...

2 Lilly Esme Evenová Lilly Esme Evenová | Web | 27. prosince 2008 v 23:39 | Reagovat

Ivi ty si bola pri tom...

3 CajushHP-...Twoje SB-nko CajushHP-...Twoje SB-nko | Web | 28. prosince 2008 v 21:32 | Reagovat

Jej bolo to peknee..Hm...Ja nemam slov

Proste zostarli..Tu uz nieje viac co dodat.....Ale laska nezostarla nikdy.krasnee si to napisala

4 Qtinka Cullen Qtinka Cullen | Web | 29. prosince 2008 v 15:02 | Reagovat

ojojoj... bode.. ja neviem čo napísať.. je to krásne. Ale šak čo iné sa od teba dá čakať. Je to.. dokonalé. Och... toto budemmusieť predýchať :D

5 Andromeda Andromeda | Web | 28. října 2009 v 3:53 | Reagovat

Pred tým to boli len hojdačky, teraz sú to už aj cigarety, odmietanie, bolesť a hľadanie času- ale hojdačky tu stále sú.
Opäť som sa cítila ako na hojdačkách- akýsi ten vzduch, ktorý sa mi trhavo prehraboval vo vlasoch a ten krátky pocit, že ked nohy nemám pevne na zemi, že lietam- vyššie, ešte vyššie!
A ten deň...pamätám si ho.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama