Happiness can be found even in the darkest of times, when one only remembers to turn on the light
- Albus Dumbledore.



3.Životné rozhodnutie

11. listopadu 2008 v 19:16 | Lilly Asteria Esme Evenová |  Životné rozhodnutia


Tak kapitola s veľmi špecifickým názvom, kedže je mierne ironický. Ale to uvidíte v kapitole. Začíname zauzlovať ľudia! Teraz poriadne vnímajte, lebo ďalšie kapitoli budú mierne dôležité pre dej! :D

Pesníčka od Petra Cmoríka-Dážď :) Zas raz text označený kurzívou :D

Asi ste si všimli, že Severus ladí na rádiu väčšinou slovenské alebo české piesne. Je to preto, lebo chcem aby text zapadal do príbehu a všetci mu rozumeli. Nemá to žiadny špecialny dôvod. Dôvod, prečo Severus počúva muklovké rádio tu však je ale to vám vysvetlím neskôr. Tiež si asi v tejto kapitole a aj v tých ďalších všimnete, že Severus sa správa netypicky OCC. Som si toho vedomá a robím to naschvál. Jeho správanie sa neskôr vysvetlí, nebojte. Holt ale kto mal rád drsného a zlého profesora elixírov má proste smolu. Harry aj Snape vstúpili do novej kapitoly svojich životov a je snaď jasné, že sa obaja pomaly (alebo v tomto prípade dosť náhle) zmenia. Ale uź vám hovorím príliž :D




3.Životné rozhodnutie

Keď Harry v ten deň odchádzal zo Snapovej izby hrial ho pri srdci pocit, že aspoň niečo urobil správne a ešte v ňom plápolal akýsi cit, ktorý doteraz necítil. Mal pocit, že kohosi získal. Pri Snapovi mal proste pocit, že je... vychovávaný? Že je chcený? Že je ocenený on sám a nie pamiatka jeho rodičov?
Sám ot nevedel identifikovať, ale cítil, že to je niekde v jeho vnútri. Akési silné puto, ktoré ho teraz zviazalo s tým mužom po tomto rozhovore.Akýsi pocit, ako keď vám otec pred spaním povie rozprávku a vy viete, že v tej rozprávke je -aj keď nepatrný- kúsok pravdy.
Samozrejme Snapovo rozprávanie o Lily bolo veľmi subjektívne a skreslené. On sám si ju asi v mysli za tie roky zidealizoval a spomienky si trošku prijatelnejšie upravil, ale bola tam pravda. Pravda o tom, že jeho mama bola naozaj taká, ako mu o nej rozprávali. Dobrá a krásna.
Ani sám nevedel prečo, ale veril Snapovy každučké slovo. Ako keď dieťa verí rodičom rozprávky. Nemal prečo pochybovať a dokonca mu to ani nenapadlo do chvíle, než Ginny doma vyslovila tú vetu: ,,Snape síce povedal, čo povedal, ale aj tvoja mama musela mať niake chyby!"
Harryho bublina v ktorej sa doteraz vznášal v dobrej nálade praskla a on bolestivo dopadol na zem: ,,Ja viem!" zvreskol na ňu naštvane, nechal večeru na stole a vybehol z izby mračiac sa.
-------------
Bolo to asi po dvoch týždňoch, čo pravidelne navštevoval Snapa v nemocnici. Skoro zakažným sa rozprávali. Najprv to boli iba rozhovory o Harryho rodičoch a Dumbledorovy a na hocičo iné mu Snape odpovedal stroho, ale po čase sa zdalo, že ho Harry zlomil. Začali sa rozprávať aj o škole, po čase dokonca o metlobale (a to si Harry vždy myslel, že Snape je metlobalový ignorant) a v posledných pár dňoch Snape čoraz častejšie nahadzoval tému: Ginny. Harry si to nevedel vysvetliť, ale sám sa tomu smial, aké rozumy mu dával vždy, keď Harry povedal s čím si nevie rady. Počúvať práve od "umasteného ufrflanca"-ako ho nazýval ešte na škole- rady o dievčatách bolo naozaj nad mieru vtipné.
Dnes sa však neusmieval, keď prechádzal chodbou nemocnice a trikrát za sebou narazil na primárku, ktorá ho podľa všetkého sledovala. Dnes sa netešil, keď otváral dvere izby jeho bývalého profesora a našiel ho znova ležať na posteli s rukamy za hlavou. Jediným zvukom, ktorý sa linul izbiu bolo -ako si Harry už za svoje tiché príchody zvykol- muklovské rádio na nočnom stolíku.
Snape vyzeral ako postava vytesaná z kameňa, ako ticho ležal na posteli. Tvár mal bledú ako obvykle a vlas,y ktoré sa rozprestreli na bielom vankúši tak odhalovali dve malé tenké ranky na krku. Vnímal ho, Harry vedel, že ho vníma, aj keď pozeral stále do stropu a popritom mal nohu prehodenú cez tú druhú a občas ňou pohupol do rytmu pesníčky. On proste čakal, že Harry sa ozve prvý.
,,Pán profesor..." prerušil teda tú tichú barieru pozdravom, ktorý pozostával z oslovenia a jednoduchého kývnutia hlavou. Snape zložil obe nohy na postel, kúsok sa posunul a otočil sa na bok ,,Ahoj," zaznelo jednoducho. Harry občas nechápal, ako Snape prešiel rýchlo z nepriateľského a veľmi formálneho vykania na tieto -naňho až príliš- ľudské oslovenia.
Neváhal však ani minútu, prisadol si na posteľ a spokojne sa oprel hlavou o stenu za ním. Jednu nohu si pritiahol k brade a druhú nechal voľne vysieť z postele a začal s ňou, ako predtým Snape, kývať do rytmu pesníčky, ktorej melódia uź končila a nahradila ju iná a oveľa pomalšia.
,,Problém s tvojou malou priateľkou?"spýtal sa Snape, keď sa Harry hodnú chvíľu nechával unášať na vlnách romantickej balady a skoro nevnímal svet.
Dnes som to ja/ čo chce odísť./´Premárnil som veľa času./ Pobalím handier pár /vo dverách dám ti ešte pusu.
Harry bez rozmyslu prikývol, ani nevedel prečo. Iba chvíľu nezúčastnene pozeral pred seba a potom sa otočil sa Severusa, ktorý sa zatiaľ napriamil na psoteli a podoprel si rukou hlavu. ,,Počúvam," akoby to bola tá najrpirodzenejšia vec, ktorú robí, že radí študentom s láskou.
Harry si mocne vzdychol....a začal rozprávať: ,,Včera večer...prišila sova s listom od jedného prestýžneho metlobalového družstva. Sú nový tým, ale za posledný rok a pol sa prebojovali vysoko. Ich stíhač však odšiel a oni chcú mňa!" Harry sa odmlčal v nádeji, že Severus pochopil, ale ten mlčal a tak nakoniec s povzdychom pokračoval: ,,Musel by som odísť z Londýna do Írska, kde trénujú a to už začiatkom Augusta. Bol by som celý rok preč a Ginny..."
,,Rozumiem,"hlesol Snape a položil mu dlaň na koleno, ktoré mal pritiahnuté k brade. Harryho toto gesto nadmieru dojalo. Znova tá horúca a pevná ruka stisla jedo srdce a vzápetí ho pohladila. Celé jeho vnútro priadlo ako mačka v prítomnosti toho muža. Bol to akýsi cit, že má konečne niekoho, kto sa oňho zaujima.
A zo Snapovej strany nebolo pochýb o tom, že sa jednalo o čistú otcovskú lásku.
Aj dážď sám vie/ už nestačí,/ že uschnú tvoje slzy./´A nás viac niet,/ láska je preč./ Tak nech ťa to nemrzí/ viac nie ...
,,Harry?" oslovil ho Snape jemne, keď sa chlapec znova stratil v myšlienkach a jeho ruka skĺzla pozdĺž jeho nohy a teplá dlaň opustila jeho pokožku. Dotyk bol prerušený. A Harryho znova prepadol ten pocit bezmocnosti, zvláštnej melanchólie a samoty.
,,Hmm?"ozval sa Harry tichučko a zdvihol oči k ostrým črtom mužovej tváre. Zvláštne, ale ten muž sa usmieval! Nepatrný úšklebok slabej grimasy pobavenia zdobil jeho, inak mračiacu sa, tvár a oči mal plné drobných iskryvých ohníčkov. Keď si Snape všimol, že si ho Harry prehliada zlomyselne sa uškrnul a tak typickým tónom z čias, keď vyučoval predneisol: ,,Nuž pán Potter, myslím,žestojíte pred životným rozhodnutím!"
Spomínam, na ten deň,/ keď sme sa/´prvý raz stretli./ Ja som bol premočený,/ tvoj čierny čaj spojil naše cesty
Harry sa zamračil. ,,To vôbec nieje vtipné!" prehlásil dotknuto a unavene si oprel hlavu dozadu, o chladnú stenu nemocničnej izby. ,,Ja naozaj neviem čo robiť!"
,,Stojíš pred tak typickým rozhodnutím: Dievča alebo kariera?!" Snapov smiech, inokedy tak suchý a ironický, bol teraz viac úprimný, ako kedykoľvek predtým. Harry bol až priveľmi prekvapený, že Snape vie byť až tak ľudský, aj keď to na sebe nedal znať.
,,Nieje to vtipné!" zopakoval opäť svoju predošlú vetu s väčším dôrazom a pocit bezmoci sa znova odzrkadlil na jeho tváry.
Aj dážď sám vie/ už nestačí,/ že uschnú tvoje slzy./´A nás viac niet,/ láska je preč./ Tak nech ťa to nemrzí/ viac nie ...
,,Ja viem," ujistil ho Snape falošne sladkým tónom a presunul sa bližšie k nemu. ,,O takýchto veciach sa nežartuje. Nežartuje sa o takej jednuduchej hlúposti, ako je toto, však! Veď také zložité rozhodnutie, že pôjdeš tam a budeš s nimi cestovať rok, dokým tvoja maličká nedoštuduje. A potom... iba boh vie!" Znova sa zasmial tak úprimne, že to Harrymu spôsobilo rozpaky a rumenec v tváry. Nikdy nevidel Snapa správať sa tak prirodzene, aj keď už spolu strávili veľa večerov.
Snape sa pri jeho rozpačitom správaní zarazil a pozrel sa naňho tmavými očamy, v ktorých sa Harry na pár chvíľ stratil.
,,Myslíš?"spýtal sa Harry, aby preuršil napetie, ktoré nastalo. Jeho bývalí učiteľ iba pokrčil ramenamy ,,Veď cez Vianoce budeš mať voľno aj ty aj ona a to by ste či tak-či tak strávili spolu, či nie?"
Harry pripustil, že má jeho učiteľ znova pravdu a trochu sa uvoľnil. Má to tak spraviť.
,,Bude to tak najlepšie. Možno po polroku zistíš, že to nieje to, čo si si predstavoval" ujisťoval ho Snape, keď uvidel jeho rozpaky. Od chlapca si vyslúžil iba miknutie plecamy, lebo bol znova ponorený v slovách pesníčky a svojich problémoch.
Teraz som vo vlaku sám, / prstom kreslím/na zahmlené okno./ Vonku je skoro tma,/ zaspávam, padám s tebou do snov
,,Vypnem to?" spýtal sa Snape a cez Harryho sa načiahol k rádiu, ktoré stále hralo na nočnom stolíku pesníčku, ktorú Harry nepoznal. Skôr, než však stihol stisnúť vypínač Harry ho prudko chytil za ruku a po tom dotyku sa stiahol, akoby sa popálil. Jeho čelo horelo, líca zachvátil rumenec a upadol do rozpakov.
Snape naňho pobavene pozrel, no nedal znať ani svalom, že spravil čosi, čo mladého Pottera vyviedlo z meiry. ,,Páči sa ti tá pesnička?"
,,Vyjadruje moju dnešnú náladu" odpovedal úsečne Harry a stiahol sa na okraj postele, čo najdalej od Snapa. Ani nevedel prečo, snaď reflex.
,,Aha" To bola jediná veta, ktorou to komentoval profesor a potom zmĺkol. Nastalo napäté ticho, pri ktorom sa Harry prepadol do svojíc vlastných myšlienok a spomienok.

Sedel v ten deň v kresle v knižnici a hladal pre Ginny čosi, čo by jej pomohlo s domácou úlohou s Dejín mágie, ktorú dostala na prázdniny, keď na okno zaklopala sova. Taká maličká, šedá a na oko nevinná. Vyzerala vyčerpane a tak jej Harry rýchlo doviazal z nohy list a zobral ju do sovicna domu Blackov, ktorý teraz obývala iba jedna jeho sova, ktorú si zohnal po smrti Hedvigy, aby mu nosila poštu. Už to však nebol jeho malý domáci miláčik, ako bola ona. Ona bola mŕtva!
Potom sa vrátil znova do knižnice, poukladal ten neporiadok a netrpezlivo otvoril list, ktorý bol napísaný preňho vtedy neznámim písmom.
Chvíľu skúšal hádať od koho je a vzápetí sa zahĺbil do jeho textu. Veselosť prekryla nerozhodnosť, čo si o tom myslieť a potom strach z rozhodnutia.

,,Harry vnímaš ma?" Ozval sa Severusov hlas z diaľky a Harry precitol. Zistil, že ho ten muž znova drží za ruku, ktorou si predtým zvieral koleno a je tesne blízko jeho tváre.
Pesníčka práve dohrávala posledné tóny a navodzovala tka zvláštnu atmosféru.
nás viac niet/ nás viac niet ...
Pomalú baladu vystriedalo čosi rýchle, čo sa Harrymu zrovna napáčilo a tak prestal počúvať a zahľadel sa na Severusa: ,,Mám to skúsiť?"
,,Určite!" pritakal Snape s úsmevom na perách a odtiahol sa od neho. Harry sa tiež usmial ,,Tak ja to skúsim, ale nič nieje isté,"úškrn na jeho perách bol nepatrný, ale predsa krásny. A to si všimol aj Severus, keď sa pátravo díval na jeho tvár. Tiež mu neušlo, že Harry sa uvolnil a skĺzol viac na postel, do pohodlnejšej pozície, ako vždy ,keď sa rozprávali.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Mimuš Mimuš | E-mail | 11. listopadu 2008 v 21:07 | Reagovat

Ten zaciatok sa mi vazne paci. Sny a tuzby su krasne a rozkosne a nemali by sa kazit a prerusovat lebo pride frustrcia a je zle. Z osobnej skusenosti rada snivam a tuzim ci je to realne alebo nie;D Neviem preco ale Ginny sa mi do tejto poviedky nehodi, ale prezijem to XD.

A tie dotiky, obtrenia, pohlady su nadherne a este krajsie su tie rozpaky co sa vzdy odzrkadlia na Harryho tvari. :D

2 CajushHP..Twoje SB-.nkooo:D CajushHP..Twoje SB-.nkooo:D | Web | 12. listopadu 2008 v 20:27 | Reagovat

Uplne suuupeeer:D Nemam slov.Ty thak nenormalne pises.Nechces vydatnjaku knihu??

3 Alice-cuLLen Alice-cuLLen | Web | 14. listopadu 2008 v 16:05 | Reagovat

Jaj to je úžasné! Teším sa na ďalšiu kapitolu. Prepáč, že len taký krátky koment ale ja teraz nemám veľa času...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama