Happiness can be found even in the darkest of times, when one only remembers to turn on the light
- Albus Dumbledore.



Nezabúdaj a ži...

14. srpna 2008 v 1:42 | Lilly Asteria Esme Evenová |  HP-Jednorázovky
Neodolala som a prepísala som túto najkratšiu poviedku. Mierny preslash, Pár HP/SS. Depresívne, smutné, písané pri západe slnka a tak to aj vyzerá...

Krv, všade krv...
,,Severus!" Chlapec, ktorý mal prežiť aj druhú vojnu zovrel v rukách studené telo z ktorého zlovestný a jedovatý hadí jed vykrádal posledné teplo a ohníky z milovaných očí. ,,Severus nesmieš ma tu nechať!" Toto nebola prozba, toto bol príkaz. Nekompromisný a studený príkaz na to, že chlapcove líca zmáčavali horké slzy bezmoci. ,,H-harry..." mužove pery sa jemne pohli v náznaku toho slova, ktoré jeho zverenec a milenec vyrozumel. ,,Harry, pozri... sa... namňa..."
Zelené oči sa blisli v temnote...
Harry Potter sa sklonil, aby splnil to tiché posledné prianie muža, ktorý mu splíval celou váhou v náručí. A to ho bolelo najviac. On nechcel vidieť jeho, on chcel vidieť jeho matku! Bolelo to snaď, ako kusnutie toho prekliateho hada, ktoré sa teraz vyjímalo na Severusovom krku. ,,Harry... musíš... musíš ž-" Posledné slová jeho milovaného zanikli v jemnom prúžku krvy, ktorý vytiekol kútikom úst. Severus jemne zakašlal a Harry si ho pritiahol pevnejšie do náručia. Cítil jeho posledný výdych, keď v jeho náručí doznel tlkot srdca.
Zlovestné ticho...
,,SEVERUS!" Slzy zmáčali chlapcove líca v súvislích prúdoch a silno zovrel mŕtve telo v náručí. Zo spánkov však začala vytekať striebristá tekutina a on bol nútený ju zachytiť do malých flaštičiek a tým pustitť telo milovaného. Bolo to, akoby ho on sám zabil, keď ho opúštal s jeho vlastnými spomienkami v náručí a posledný krát sa pozrel na človeka, ktorý mu zmenil celý život. Na mŕtveho milenca, zabitú lásku a zlomené srdce, kedže jeho posledné chvílky nepatrili jemu, ale jeho uź mŕtvej matke.
Ach, koľko času od toho dňa prešlo...?
Vojna skončila výťazstvom svetla. Vždy to tak býva. Slnko víde a zaženie noc. Koľko však položí obetí pri svojej ceste? Dnes na ozlahlích hradných pozemkoch namiesto jedného mramorového náhrobku trónili dva-čierny a biely. Mali snaď predstavovať dve strany mince? Mali pripomínať vojnu zla a dobra? Alebo mali byť iba poslednou spomienkou na dvoch najodvážnejších riaditeľov hradu...
Prečo si ma tu nechal...?
Na jednom z tých náhrobkov sedel chlapec. Na jeho kolenách mysľomisa z ktorej ešte prezeral pár spomienok. Tie najkrajšie... A v jeho ruke malá nádobka z jedovato sfarbenou tekutinou. ,,Severus..." jeho ruky sa automaticky rozbehli po striebornom nápise na čiernom hrobe. ,,...prečo si ma tu nechal?" Odpoveď ako vždy neprišla. Nikdy nerpichádzala. Už celé týždne ostávala iba otázka a zlovestné ticho po jej vylsovení.
Je čas zrovnať lásku so zemou...
Chlapec otvoril flašku, ktorú zvieral v ruke a jemne priložil sklenený okraj k ústam. Tekutina ho popálila na jazyku, no ďalej spokojne pil. ,,Prečo si mal rádšej ju, ako mňa?" otočil sa chlapec na hrob, keď flaška bola prázdna a rozbila sa na črepy, keď vypadla z otupenej dlane. ,,Prečo si miloval moju matku a nie mňa?" vzlikalo zlomené srdce chlapca, aj keď jeho pery sa pohybovali iba mdlo. Viečka klesali pomaly a on sa stažka oprel o kamenný náhrobok. ,,Idem za tebou, Severus. Ale nie preto, aby som ťa miloval, ale aby som ťa zničil" zašepkal z posledných síl a aj on sa potom prepadol do ríše večných snov.
Črepy a strieborné kvapky...
Kamenná misa vypadla z chlapcovho lona a dopadom na čierny mramor sa rozletela sa na márne kúsky. Strieborna tekustina sa rozliala po náhrobku a studenom chlapcovom tele. Z množstva spomienok, ktoré výrili a pomaly sa vyparovali kdesi do neba, kde právom partia, ostávala iba jedna jediná a pomaly sa formovala do pevného tvaru malého kúsku pergamenu s odkazom, ktorý bol predaný príliž neskoro...
Nikdy namňa nezabúdaj a ži. Zaslúžiš si lepší život. Miloval som ťa...
-tvoj Severus
Zafúkal vietor, posledný krát postrapatil vlasy chlapca, ktorý dvakrát prežil svoju smrť, aby sa tretí krát zabil sám a malý pergamen odfúklo do neznáma.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Fanny Fanny | Web | 14. srpna 2008 v 11:10 | Reagovat

aach toto neni možné... ja tu roním slzy ako malé bábo.. ach táto poviedka bola hrozne krásna. Milujem pár SS/HP a milujem Severusa, ani neviem prečo... z mojich líc sa kotúľajú doslova krokodílie slzy a nedokážem to zastaviť. ach... istým spôsobom to pripomínalo tú moju poviedku ale táto mala v sebe niečo viac. niečo tak krásne, na čo nezabudnem. Tvoje opisovanie pocitov a chvíľ je vždy krásne a nezabudnuteľné... moc sa mi poviedka páčila. Až príliš...

2 Andromeda Andromeda | Web | 14. srpna 2008 v 17:14 | Reagovat

Ach tiež musím povedať že to bolo krásne...veľmi...nuž západ slnka niekedy dokáže človeka inšpirovať...ale už som ticho...no vieš, čo ti poviem...no proste extrem...síce som neplakala, ale nevadí...mala som akýsi užialený pohľad, ak to poteší :D

3 Lincey Lincey | 14. srpna 2008 v 22:37 | Reagovat

Krásne, smutné ale krásne. Obdivujem tvoj štýl písania a najmä ako dokážeš opísať dané chvíle,nemám slov fakt krásna povidka.

Zahrala som sa troška na betareadera,tu sú chyby ak chceš potom si ich oprav (určite nie sú všetky iba tie,ktoré som si všimla po prvom prečítaní): pred z ktorého čiarka, proSba, splýval, krvi, pustiť, víťazstvom, vyjde, rozľahlých, s jedovato, vzlykalo, strieborná tekutina

4 Qtinka Luna Cullen-Black Qtinka Luna Cullen-Black | Web | 15. srpna 2008 v 21:00 | Reagovat

Nadhera zlatko! Boze ja ta tak milujem ze konec! Nadherne napisane proste tvoj styl... :´( Normalne ze tu bulim jak male babo... :( Laska moja... boze...toto neni normal ty wole ja dodjem happy z dovce a ty ma tu takto rozplaces no si ty normal???:D:D:D:D:D ale niee ja som ti moc moc vdacna ze pises tak krasne.. to obcas cloveku pomoze.. cmuuuQ

5 Ravenablue Ravenablue | 16. srpna 2008 v 20:46 | Reagovat

Tak krásné a zároveň tak smutné. Máš krásný styl psaní, kolik dokážeš dát do jedné krátké povídky emocí a jak dokážeš člověka vtáhnout do děje. Nádherná povídka :)

6 Andromeda Andromeda | Web | 28. října 2009 v 3:04 | Reagovat

Ten koniec.
Neviem prečo ale musela som sa hystericky rozosmiať- ...ktorý dvakrát prežil svoju smrť, aby sa tretí krát zabil sám...
A tá celá poviedka. Ach.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama