Happiness can be found even in the darkest of times, when one only remembers to turn on the light
- Albus Dumbledore.



November “97” - Meet death eathers

12. července 2008 v 22:51 | Lilly Asteria Evenová |  Special class “97"

Ako sa vyvienie vzťah Harryho a Draca po uzavretí prímeria? Bolo uzatvorenie priateľstva na niečo dobré, alebo sa zasa niečo stalo? A čo Dracove bývalé spolužiačky ? :) Ak vás trápia tieto otázky máte tu ďalšiu kapitolu, s ňou november a trochu dažďu....

November "97" - Meet death eathers
16th. November, 1997
Aritmancia bola dosť nudná. A keď po nej nasleduje ešte starostlivosť o zázraćne tvory nieje to nič moc. Stáli sme vonku pri zakázanom lese, na sebe sme mali gumenné plášte, ktoré nás mali chrániť pred dažďom Mali! Aj tak som bol mokrý ako myš. Rozdelili nás do dvojíc. Hádajte s kým som sknčil?! S Potterom! Nevyzeral však, že by mu to vadilo. Čosi sa medzi nami vyvinulo. Niečo medzi priateľstvom a prímerím. Pomáhali sme si, to áno, ale neprehovorili sme medzi sebou viac slov, než bolo nutné.
,,Malfoy, podaj mi to" Harry ukázal na niakeho divného tvora v kleitke. Štítivo som chytil klietku a podal mu ju. Všimol som si, že je celý mokrý a cez tie okuliare nemôže vidieť ani na krok.
,,Potter?" oslovil som ho. Otočil namňa spýtavý pohľad. Bez slova som natiahol ruku. Videl som, ako sa strhol a zvláštne si jazykom navlhčil pery. Chytil som rám jeho okuliarov a dal som mu ich dole. Zvláštne namňa pozrel. Vytiahol som prútik a zašepkal zaklínadlo. Okuliare teraz odpudzovali kvapky. Znova som mu ich nasadil. Omylom som ho pri tom pohľadil po líci. Cítil som, ako sa rozochvel. Zvláštne.
,,Ďakujem" zašepkal a odvrátil tvár. Zahryzol som si do pery. Správal sa čudne. A to vždy. Pri každom mojom dotyku. Buď sa odtiahol, alebo rozochvel. Nechápal som to.
,,Malfoy?" oslovil ma po chvíli, čo sa babral s tým divným tvorom. Vzhĺiadol som. V jeho očiach bolo čosi neidentifikovateľné. Videl som to tam po prvý raz. Možno preto, že teraz boli tie jeho okuliare skutočne čisté.
,,Áno, Potter?" otázal som sa po chvíli, čo namňa iba zvláštne pozeral a neodvážil sa prehovoriť.
,,Ďakujem" vyjachtal nakoniec. Prekvapene som zamrkal ,,A za čo?"
,,Za všetko. Za Weasleyovskú párty..." pokrčil plecia, akoby to bola samozrejmosť.
,,Nechápem"
,,No... na tej party si mi nedovolil urobiť nič, čo by som skôr ľutoval a..."
,,Počkaj Potter ty si myslíš, že som ti to nedovolil preto, že mi ťa bolo ľúto?" Vyznelo to horšie, než som chcel. Som asi hlupák, že ho takto od seba odháňam, ale je to lepšie.
Bolestne sa mu zalesklo v očiach ale neuhol pohľadom. Jasne som mu čítal na tváry, že ho to zranilo ,,Ale aj tak ďakujem" zašepkal nakoniec. Naozajstný chrabromilčan. Drží si svoje stanovisko aj keď sa zmýlil. Vlastne sa nezmýlil, ale nemôžem priznať...ale to je jedno!
Odvrátil sa odomňa a s čímsi sa babral. Videl som, ako si pár krát pretrel líce chrbtom ruky. On plakal? Nechcelo sa mi veriť.
Zbytok hodiny somnou neprehovoril ani slovo. Dokonca sa ani neotočil a všetku prácu urobil sám. A mne začínalo byť ľúto, źe som sa tak zachoval. Ako som ho mohol tak zraniť? A prečo ho to vlastne ranil? Harry Potter bol jedna veľká záhada! Moja záhada, ktorú by som rád rozlúštil.
25th November, 1997
Prešlo množstvo dní a Harry ma okázale ignoruje. Vždy placho ujde z izby, keď sa tam náhodou objavím ja alebo okolo mňa prejde akoby som neexistoval. Dokonca aj na starostlivosti o zázračné tvory somnou neprehodí ani slovo. Miesto toho urobí všetkú prácu zamňa. A mňa to začína vytáčať!
Prechádzal som chodbou. Bolo po večierke a ja som si potreboval prevetrať hlavu. Do okien neuprosne bičoval novembrový dážď. Vonku bolo zima, no ja som stále mal pocit, že asi zhorím zúrivosťou. On si dovolil ma ignorovať!
Prešmykol som sa okolo našej veže, aj keď sa ma portrét McGonagalovej spitoval na heslo a namieril som si to k slizolinskej klubovni. Ani sám neviem prečo som kráčal tým smerom, ale šlo to akosi automaticky. Prešmykol som sa okolo kabinetu profesora elixírov a zastal som pred vchodom do klubovne. Matne som si uvedomoval, že nepoznám heslo, keď som započul za sebou známe hlasy. Otočil som sa a stretol som sa tvárou v tvár z mojími bývalímy mladšími spolužiakmi. Johana Zabinyová-sestra Blaisieho Zabinyho a Asteria Greengrasová.
,,Ahoj" Pozdravila ma Johana bez náznaku emócii a chytila svoju blonďatú kamarátku za ruku, aby ju odtiahla preč. Asteria sa jej však vytrhla a žiarivo sa namňa usmiala. Vedel som, že po mne ide už odkedy sem nastúpila, ale ten jej úlizný úsmev mi nahnal strach ,,Ach, ahoj Draco. Konečne ťa znova vidím" Jej úsmev bol po vyslovení tejto vety ešte oslnivejší, ešte žiarivejší a hlavne ešte neprirodzenejší a úliznejší.
,,Ehm...Ahoj Greengrasová" kývol som hlavou a chcel prejsť okolo nej. Zachytila ma však jej ruka, ako ma žiarivo otočila na seba. Zo všetkej tej žiarivosti ma začínala bolieť hlava! ,,Kam ideš. Dlho sme sa nevideli. Ako si sa mal?"
Pozeral som na ňu ako na blázna. Ako som sa mal? No okrem toho, že ma najprv naháňalo ministerstvo, potom smrtoźrúti a ešte k tomu samotný Harry Potter na ktorého som len tak mimochodom nemohol prestať myslieť a to, že ma Voldemort pár krát pomučil a potom cez prázdniny som musel znášať moju tehotnú matku, ktorá je úplne mimo ak som sa mal fajn... ,,Ehm.. dobre" odpovedal som trochu vyhýbavo. Znov a sa tak nechutne žiarivo usmiala. Asi ju zabijem... počkať nie to by ma potom Harry zabil. Možno ju iba jemne pomučím. No a čo? Veď jej otec je tiež smrtožrút a ešte niekde behá po slobode, určite to mala doma každý deň!
,,Aj ja. Otec ma dokonca zobral na mesiac do talianska. Vieš ako tam bolo úžasne?!" rozplívala sa. V duchu som sa smial. Ako môže byť niekto takto naivný? No ale môže... sám som to videl. Šlahol som pohľadom po Zabiniovej, ktorá sa opierala o chladnú stenu a uškŕňala sa. Zrazu som zatúžil po teple našej fialovej klubovne a po mojej posteli, kde by som sa mohol schovať a tváriť sa, že tu niesom a nikomu namne nezáleží.
Keď som si však poslednú myšlienku pomyslel kdesy v hlave sa ozval ten malý dotieravý hlások zvaný svedomie a šepkal mi, že je pár ľudí, ktorým na mne záleží. Napríklad moja prostoduchá matka, ktorá sćie má mnoho práce s príchodom dieťaťa na svet stále má o mňa záujem, alebo Fred s Georgom, ktorý sa v poslednom čase stali mojími najlepšími priateľmi. A ani sám neviem prečo, ale napadol ma aj Harry, ktorý sa chová síce ľahostajne, ale občas mám pocit, že sa kumne predsalen správa inak, ako k ostatným. Z odstupom, ale akýmsi mne neznámim citom, ktorý mi ešte nikto neprejavil.
Zamnou sa znova ozvali kroky. V nádeji na záchranu pred týmito (prepáčte za výraz) kravamy som sa otočil a zbadal som Harryho Pottera vykračovať dole po schodoch. Na chvílu sa naše oči stretli a v sekunde, keď si ma všimol zmeravel na mieste a chvíľu, prekvapený sám sebou, otvoril ústa dokorán. Jeho zrak z mojích očí skĺzol nižšie a vtedy som si uvedomil na čo sa pozerá. Asteria ma stále držala za ruku a preafektovane sa namňa usmievala úsmevom, ktorý znamenal, źe si bola čímsti istá.
Harry sa zprudka nadýchol, vzápetí zdĺhavo vydýchol a znova sa pohol. Bez jediného slova prešiel pár krokov a zastavil sa pri dverách kabinetu elixírov. Tri krát zaklopal a čakal. Snažil sa tváriť nenápadne, ale ja som videl, že nás po očku pozoruje.
,,Došla naša hvezda!" poznamenala Johana cinycky a pohŕdavo si odfrkla. Šlahol som po nej naštvaný pohľad, no ona si ma nevšimla, lebo nenávistne civela na Pottera. Zato Asteria sa znova okolo mňa krútila ako zmyslov zbavená, mrkala namňa svojími veľkými čiernymi očami, a usmievala sa.
,,Draco a ty si čo robil cez prázdniny?" pýtala sa ďalej. Rozmýšlal som...či jej vrazím teraz, alebo až za chvílu.
,,Nič" odvetil som unudene a pokrčil plecia. Chcel som sa otočiť a odísť, no znova ma chytila za ruku a otočila na seba. Tentokrát si ma však pritiahla bliźšie tak, že som cítil jej nechutne sladkú voňavku. Voňala ako ruže a cukrová vata. Na malú chvílu ma naplo.
,,Ale no tak! Niečo si robiť musel" znova sa nahla viac kumne a naše nosy narazili k sebe. Snaď len nechce... Chcela!!! Oblizla si pery a pomaly sa približovala. Šlahol som pohľad smerom ku kabinetu. Potter tam dačo podával profesorovy a dohadoval sa s ním, no stále nás jedným očkom pozoroval a v jeho očiach čosi neidentifikovateľne blískalo.
Asteria sa nahíňala stále bližšie. Ja som kúsok uhol. No ona ma vzápetí dohnala a pevne chytila okolo pása.. Počul som za sebou Zabiniovej výsmech. Bola rovnako bezcitná a škodoradostná ako jej brat.
,,Ehm... Slečny nemáte byť v klubovni? Pokiaľ viem je po večierke" ozval sa za nami hlas. Videl som ako Asteria ztuhla a okamžite ma pustila. Zrazu som ďakoval bohu, že tu bol. Počuť jeho hlas bolo vyslobodenie!
,,Čo stále máš Potter? Nemáš byť aj ty v postieľke? To ta MAMIČKA neučila?" ozvala sa zamnou Zabiniová. Videl som ako Harry zaťal päste pri the poslednej poznámke o jeho mame a jeho tvárou sa myhla bolesť. Na chvílu som bojoval z túžbou vraziť.
,,Som prefekt triedy 97 a tým pádom mám právo vám, dámy, udeliť školský trest a vhľadom na to, že som dospelý mám právo potulovať sa v tomto čase po hrade" odrapotal ako stroj a zaškrípal zubamy. Všimol som si ako sa Johana stiahla a Asteria tiež kúsok cúvla dozadu a vrhla namňa pňrosebný pohľad. Bez slova som spravil pár krokov a vo veľmi výmluvnom geste som sa postavil vedľa Harryho ,,Z toho vyplíva, že máte vypadnúť do klubovne" doplnil som ho. Zabiniová namňa civela ako na blázna a Asteria sa tvárila sklamane. Harry pomne vrhol karhavý pohľad, že som mu jeho inteligentnú reč skazil, no chytil ma za ruku a potiahol smerom preč. Medzitým obom dievčatám ukázal smer klubovňa a oni prikývli stále z nás dvoch nespúšťajúc pohľad, ako sme spolu vyšli po schodoch. Potter ma stále držal za ruku a ťahla za sebou po schodoch.
,,Ďakujem" prehodil som, keď sme boli už dostatočne ďaleko. Nepovedal ani slovo, iba mi pustil ruku zo svojho majetníckeho zovretia a kráčal preč. Ostal som smutne stáť v polovici schodov a pozerať za ním, ako jeho silueta mizne v ďialke. Čo to malo sakra znamenať?
28th November, 1997
Zobudil som sa na kroky. Mohli byť asi štyri hodiny ráno, lebo vonku začínalo pomaly svitať.Pomyslel som si, že je to zasa ten otravný Finnigan a zprudka som odhrnul záves. Omyl! Nie Finnigan, ale Harry. Ztažka sa opieral o pelesť postele a zrýchlene dýchal. Na jeho tváry sa perlil pot.
,,Pot...Harry...?" okamžite som sa napriamil na posteli a hol k nemu.
,,Som...som v poriadku" vyjachtal a už pokojnejšie sa posadil na posteľ. Prepálil som ho naštvaný pohľadom. Videl som, že nieje v poriadku. Niečo sa stalo. Niečo, čo vedel iba on sám.,,Čo sa stalo?"
Harry si podvedome pošúchal jazvu a mne pomaly dochádzalo koľká bije. ,,On?"spýtal som sa zo strachom,,Vracia sa snaď?"
,,N-nie!"zahriakol ma okamžite a popritom ešte chytal dych ,,Ale smrtožrúti...Skrývajú sa, no pomaly sa zhromaždujú na jednom mieste. Bude zle..." odmlčal sa a prepálil pohľadom moje zápestie. Zachvel som sa pri pomyslení na to, že by tá otrasná vec znova zažehla oheň v mojom zápestí a automaticky som si ju pošúchal.
,,Volajú ťa?"spýtal sa okamźite, keď si všimol môj pohyb.
,,Nie, ale... obávam sa toho"zašepkal som skôr pre seba, no on moju poznámku počul a vrhol namňa znepokojivý pohľad. ,,Malfoy-" odmlčal sa a chvílu ma zvláštne pozoroval ,,Draco..." začal znova už miernejšie. Jeho hlas bol tichý, no aj tak ho bolo cez to mučivé a nebezpečné ticho počuť jasne akoby kričal. ,,...tentoraz je rozhodntie na tebe. Hrad je bezpečný pre teba a aj pre tvoju rodinu, môžeme ich schovať tu. Len sa sám musíš rozhodnúť na koho strane si. Tentokrát však nie strachom, ale srdcom" popri jeho monológu pristupoval stále bližšie a pri poslednom slove položil svoju teplú dlaň na moje srdce. Cítil som ako sa prudko rozbúšilo a cítil to aj on. Možno si myslel, že je to iba strachom. No tentokrát nebolo. Jeho blízkosť namňa pôsobila ako magnet.
,,V-viem, že sa môžem-" zmĺkol som a hľadal vhodné slovo na pomenovanie tejto voľby. Mám povedať rozhodnúť, alebo snaď mám povedať zachrániť? ,,Viem, že sa môžme na teba spolahnúť" Zopakoval som tú vetu a doplnil ju s väčším odhodlaním ako kedykoľvek predtým. Na Harryho tváry sa objavil spokojný úsmev a posadil sa kumne na posteľ ,,Asi už nezaspím" zašepkal po chvíli. Prikývol som na znak toho, že rozumiem a podvedome som obkrútil upokojujúco ruku okolo jeho ramien. Cítil som, ako jeho hlava klesla na moje rameno a bokom sa omňa oprel. Unavene a zničene si povzdychol a ja som pochopil v čom je problém.
,,Harry..."oslovil som ho jemne ,,Toto už naozaj nieje tvoj boj! Pochytá ich ministerstvo uvidíš. Ty si svoj dlh svetu a svojím rodičom splatil" ani neviem kde sa vomne berie toľká filozofia. Proste z mojich úst tie slová kĺzali tak, ako keď človek niečo myslí naozaj úprimne.
Jeho hlava sa pohmýrila na mojom ramene a zdvihol kumne svoje smaragdové oči. Vyzerali unavene. ,,Je to môj boj. Ešte stále!"
,,Ale prečo? Ministerstvo to určite zvládne!" namietal som. Počul som, ako si tiahlo zívol a znova uložil hlavu na moje rameno ,,Možno preto, že sa to týka teb-" vetu nedokončil a miesto toho znova zívol a obtočil ruky okolo môjho krku.
,,Koho sa to týka?"spýtal som sa prekvapene. Odpovede som sa nedočkal. Harry Potter spal ako malé dieťa. Jeho tvár vyzerala pokojná a jazva na jeho čele znova ochladla. Opatrne som ho položil do svojej postele a vymanil sa z jeho objatia. Naozaj spal. A zaslúži si to. Bolo sotva päť hodín ráno a on už stihol zachrániť jeden ľudský život. Ten môj! Lebo somnou skoro po dvoch týždňoch konečne prehovoril.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Fanthasia Fanthasia | Web | 13. července 2008 v 11:11 | Reagovat

aaaaach :) to bolo krááásne! :) som rada že si tak skoro pridala kapču a nesmierne sa mi páčila :D ale Draco, by sa už mohol na niečo odhodlať :D:D super! len tak rýchlo aj dalej!

PS: ja chcem Odsudené na doživotie!!!! :D:D

2 qtinka;) qtinka;) | Web | 13. července 2008 v 15:03 | Reagovat

suhlas.. upe krasne to boloo...:) prosim dalsu kapcu :D a moze byt aj ineho : aj tohoto :D misung :D dead :D pliz bo skpaem od nudy doma :D

3 Mai Mai | Web | 14. července 2008 v 22:40 | Reagovat

woww, genialne...toto je fakt skvela poviedka...ja by som chcelas kapcu k tomuto......a este ze kedy tam uz bude nieco viac medzi nimi?? uz sa nemozem dockat

4 Lilly Evenová Lilly Evenová | 14. července 2008 v 22:52 | Reagovat

Fanny:  Odsúdené bude zlatko, ale akosi na ne teraz nemám náladu. Ale slubujem do konca júla :)

Mai: Bude, trpezlivosť :D Dychajte a počkajte si ešte chvílku :)

5 Mia Mia | E-mail | 18. července 2008 v 14:27 | Reagovat

wow fakt dobra kapitola a aj poviedka =D

6 Tsuki Tsuki | E-mail | 1. dubna 2010 v 11:26 | Reagovat

Nejdřív se mi zdálo, že to má moc rychlý průběh, ale začínám být spokojená. Vím o sobě, že jsem vysazená na zdlouhavé přibližování se k bývalému nepříteli (HP/DM nebo HP/SS) :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama