Happiness can be found even in the darkest of times, when one only remembers to turn on the light
- Albus Dumbledore.



Cintorín stratených duší

1. února 2008 v 12:04 | Lilly Asteria Evenová |  HP-Jednorázovky
Už je to síce dávno, čo som dočítala Harryho Pottera 7 ale toto som sa odhodlla naapísať až teraz. Taká malá spomienka, posledná rozlúčka s tými, ktorých Rowlingová zabila. Tými, ktorých som mala najradšej.

Chcem to iba venvoať tomu, ktorý ma to (síce nechutným spôsobom) donútil zverejniť. Marekovy :)

---------------------



Slnko sa pomaly poberalo za horizont a nechávalo vládu noci. Šerilo sa nad starým cintorínom. Cintorínom, na ktorý sa nik neodvážil vstúpiť už niekoľko rokov.
Steblá trávy sa ohýbali pod pokyvmi vetru, vetvy stromov sa klátili až k zemy a meluzína hrala svoj umieračik pomedzi hroby.
Mramor náhrobkov sa trblietal perleťou a spadnutou hmlou, ktorá celý cintorín obklopovala svojou náručou, akoby ho chcela chrániť.
Náhrobné kamene boli zašlé, kvety zvädnuté a lístie, ktoré ostalo ešte z jesene, ležalo zhnité a tažké na zemy, ako prikrývka, ktorá výtala do sveta tieňov.
Na jednom z hrobov sedela belasá postava. Zhlboka si vzdychla a pozrela na mesiac, ktorý sa gulatil v splne. Bol to muž. Nemohol mať viac ako 40. Smutné oči a šrámy na tváry, otrhané šaty. Toto všetko bolo jeho doménou. Sedel smutne s hlavou upretou k oblohe.
Mladšia žena si potichu prisadla k nemu. Tiež bola belasá, ale jasne bolo vidno jej ružovkasté vlasy a veselé oči.
Objala ho okolo pliec. Muž sa zakolísal.
O pár hrobov ďalej stál muž. Bol skoro priehladný, no jasne bolo vidieť strnulú tvár, čierny plášt, ktorý padal až na zem a povýšenecké črty. Stál nehybne a onyxovými očami prezeral pomedzi náhrobné kamene. Akoby kohosi hladal.
Zbadal ženu. Červené vlasy jej spadali až po chrbát, smaragdové oči sa ligotali. Ruky si pritláčala úskostlivo na prsia a kričala akési slová.
,,Harry! Môj Harry! Mňa, nie jeho! Harry!´´
Odvrátil zrak. A znova sa na ňu zadíval .Neodolal
Vedľa postával muž. Čierne vlasy mal rozcuchané, orieškové oči smutné. Vzal ženu za ruku. Tá sa mu vytrhla.
,,Môj Harry! Nie!´´
Pohladil ju po vlasoch. Odtiahla sa.
,,Harry!´´
Muž v čiernom plášti to už nevydržal. Podišiel bližšie.
,,Harry bude v poriadku.´´
,,Harry!´´ žena naňho pozrela s nádejou v očiach. ,,Musíš ochrániť Harryho!´´
,,Áno Lily! Neboj sa ochránil som ho.´´vzal ju za obe ruky a donútil ju pozrieť mu do očí ,, Všetko je už v poriadku. Harry je už v poriadku´´ A zabudol na nás, chcel ešte dodať. Nevyslovil to.
Z hrobu sa vynorila ďalšia stratená duša. Bol to vlastne ešte chlapec. Mal ryšavé vlasy a na tváry úsmev. Stále sa smial.
čiernovlasý muž zasa sedel na hrobe. Vlasy mal zlepené a rozcuchané, oči vpadnuté a sklenené. Sedel smutne, stiesnene. Cítil iba strach a chlad.
A potom tu bola ona. Čierne, vlnité vlasy jej lemovaly tvár. Oči vyžarovali zvláštnou krutosťou a pomätený výraz tváre to všetko podtrhoval. Kruto sa zasmiala. Smiech bol chladný a rezonovoal cintorínom ešte dlho potom.
Pomaly pribúdali aj ďalšie belasé postavy. Vynárali sa akoby zo zašlích náhrobných kameňov. Vznášali sa, krúžili, šepkali slová. A na úsvite znova zažívali svoju smrť.
Tak ako každý deň, keď slnko vyšlo a osvietilo starý cintorín, na ktorý sa bál vstúpiť každý, hmlisté postavy stvorené z perleťových spomienok, ktoré hmla uveznila na tomto mieste, sa rozplynuli do vzduchu. Ostal po nic iba prach na náhrobkoch, ktorý pokrýval ľahkou mäkkou porývkou zlaté mená na mramore.
A dobre vedeli, že keď svitne slnko, všetko sa bude opakovať.
Starý ošarpaný vlkolak prepadne melanchólii svitu mesiaca. Ani jeho žena ho neutíši.
Mladá žena bude plakať za dieťaťom, ktoré na všetko zabudlo. Jej muž ju navždy stratí.
Chladný profesor prepadne starej nenaplnenej láske.
Ryšavý chlapec sa bude veselo smiať.
Čiernovlasý muž bude cítiť strach, pri každom pohybe.A chladná žena bude rozosievať hrôzu. Tak ako trpeli za života, tak aj budú aj po smrti. Nad starým cintorínom sa vznášala kliatba. Kliatba tých, na ktorých rodiny zanevreli, na ktorých zabudli príbuzný, ktorý ostali samy. Cintorín stratených duší, kde nik už nezavíta. Boja sa. Boja sa smrti, lebo vedia, že tu skončili tý, ktorý umreli pre niečo. Kvôli niekomu, koho milovali. Pre svoju pravdu, svoj život. Pre vojnu, ktorá skončila dávno. Pred mnohými rokmy.
Hlásal to aj veľký nápis na bráne:
Na pamiatku tým, ktorý padli v boji proti Tomu-ktorého-netreba-menovať
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Jasane Jasane | E-mail | Web | 1. února 2008 v 12:37 | Reagovat

Krásné!!!

2 pimpinela pimpinela | Web | 2. února 2008 v 21:05 | Reagovat

fakt moc krásne.fňuk!!

3 Andi Andi | E-mail | 2. února 2008 v 21:11 | Reagovat

jj, suhlasim s Jasane, velmi pekneee

4 Andromeda Andromeda | Web | 3. února 2008 v 10:50 | Reagovat

Jj veľmi...nádherné!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama